Ceskoslovensko [antikvár]

odkliata krása Ján Ponican Nie, nemőzem to inaksie vyrozprávat' ako v podobe rozprávky. Rozprávky o tom. ako skromny junák odklínal a odklial zakliatu zem, zakliaty Tud a zakliatu krásu. Ktorú nevidel okolity svet, ani ten l'ud, co ju vytvoril, l'ud, ktory sa na nu den co den cez mnohé stá-rocia díval a ju nevidel, lebo bol zakliaty a ona, tá krása, s nim spolu A bolo treba, aby prisiel bohatier, co by ju odklial: svojou láskou, svojou usilovnou prácou, svojim ostrym zrakom a vycvicenym umom. Pomocou skromnych pristrojov, ktoré mu dal do rúk pokrocily vek civilizácie. Aby krásu mohol nájsf, vylúpnuf ju spod plásfa hmly a tmy, ktoré ju zabaFovali ako tvrdá skrupina sladké jadro orecha. Aby ju V st'astnom okamihu objavenia chytil a v podobe obrazu predstavil svetu. Bola raz krajina, blízko, a predsa daleko, viditelná, a predsa nevidená, uprostred inych krajín, a predsa osamotená, obyvaná, a predsa vlastnym Tudom nepoznaná. Oply^ala nevídanymi, a predsa nevidenymi, neobjavenymi pokladmi prírodnej a ludskej krásy. Do nebies sa tycili vysoké stíty vrchov, so skalnatymi alebo lúcnymi ci hőfnymi hrebenmi, ktoré spájali konciare. Pod nimi pusté skalnaté steny alebo úboöia pokryté jedlovymi, bukovymi a este mnohymi inymi horami, uprostred ktorych kde-tu zasvietili carokrásne polianky, plné pestrych a vonavych kvetov. Horstvá od seba delili hlboké údolia, ktorymi tiekli horské riavy. Po dolinách sa vsade beleli domceky, v nich byvali Tudia, ktorí hnani krutou túzbou zif v potu tvári klcovali lesy. Tie prerobili na úrodnú zem, do zeme zasadili plodné zrná. A na horské lúky vyháűali criedy kráv, kfdle oviec a stáda koní. Polia vyzerali v tóni hór ako vysivky róznych tvarov, lúky ako pestré koberce. Kde-tu na lúkach senniky. dolu po dolinách ucupené dedinky a v sirsich kotlinách mestá. V nich zili, lopotili sa Tudia v boji o kazdodenny chlieb. Aby svoj zivot spestrili, vymyslali rozprávky o dobrobyte, skladali piesne, odievali sa do öarokrásnych krojov v dúhovo slneénych farbách. Ved' na grúne a do dolín predsa len zavSe zasvietil belasy blankyt a prenikali slneőné lúce, ktoré ich mysel opriadali snami o kráse, lepsom zivote, o láske, o vifaznych bojoch hórnych chlapcov proti krivde. Z biedy a lopoty vyrastali diela vytvárané ludskymi rukami, roztúzenymi citmi, ktoré domcom dávali krásu, do kostolov a panskych domov vnásali caro umenia. A takto sa krajina stávala pokladnicou nevidanych krás, ktoré vsak mohli obdivovaf iba nemnohi sfastlivci — páni a cudzinci, zijúci z mozofov Fudu, ktory, sám utlácany, na nich hrdlacil. Ale műdre slová Tudovej poézie a pesniöiek padali do zabudnutia, múry starodávnych hradieb nicila ziara slnka rovnako ako zimny mráz a jarné vody, maFby opadávali, farby na obrazoch vzdy viac sediveli, majstrovské vytvory Tudovej architektúry sa rozpadávah, namiesto pestrych krojov si Fudia zacali kupovaf lacnú konfekciu, majstri prestali vyrábaf ludovy odev, z truhiel starych materi mizli drahocenné vysivky, öipky, cepce a oplecká. Nie div, ze sa oz^ali úzkostlivé hlasy: Pride junák, ktory zachová pamiatku na tento svet krásy? A priSiel. V splne cias. Ked'národu zasvitla sloboda a ked'sa zacal zápas o oslobodenie robotného ludu. Na úlohy, ktorych sa ujímal, bol sa uz skór pripravil. A ved'prisiel hen, od susedov a bratov. Vedel sa dohovorií a poznal uz chodnicky, po ktorych sa pustU, aby pomaly usilovne a s láskou zaőal obja-vovaf skryté pramene.