Ceskoslovensko [antikvár]

NIE, NEMÖZEM TO INAKSIE VYROZPRÁVAT AKO V PODOBE ROZPRÁVKY. Rozprávky o tom, ako skromny junák odklínal a odklial zakliatu zem, zakliaty íud a zakliatu krásu. Ktorú nevidel okolity svet, ani ten íud, co ju vytvoril, íud, ktory sa na nu den co den cez mnohé stárocia díval a ju nevidel, lebo bol zakliaty a ona, tá krása, s ním spolu... A bolo treba, aby prisiel bohatier, co by ju odklial: svojou láskou, svojou usilovnou prácou, svojím ostrym zrakom a vycvicenym umom. Pomocou skromnych prístrojov, ktoré mu dal do rúk pokrocily vek civilizácie. Aby krásu mohol nájst", vylúpnut'ju spod plást'a hmly a tmy, ktoré ju zabal'ovali ako tvrdá skrupina sladké jadro orecha. Aby ju v stastnom okamihu objavenia chytil a v podobe obrazu predstavil svetu. Bola raz krajina, blízko, a predsa d'aleko, viditel'ná, a predsa nevidená, uprostred inych krajín, a predsa osamotená, obyvaná, a predsa vlastnym ludom nepoznaná. Oplyvala nevídanymi, a predsa nevidenymi, neobjavenymi pokladmi prirodnej a íudskej krásy. Do nebies sa tycili vysoké stíty vrchov, so skalnatymi alebo lúcnymi ci hől'nymi hrebenmi, ktoré spájali konciare. Pod nimi pusté skalnaté steny alebo úbocia pokryté jedl'ovymi, bukovymi a este mnohymi inymi horami, uprostred ktorych kde-tu zasvietili carokrásne polianky, plné pestrych a vonavych kvetov. Horstvá od seba delili hlboké údolia, ktorymi tiekli horské riavy. Po dolinách sa vsadé beleli domceky, v nich byvali l'udia, ktorí hnaní krutou túzbou zit v potu tvári klcovali lesy. Tie prerobili na úrodnú zem, do zeme zasadili plodné zrná. A na horské lúky vyhánali criedy kráv, kídle oviec a stáda koní. Polia vyzerali v tőni hőr ako vysivky rőznych tvarov, lúky ako pestré koberce. Kde-tu na lúkach senníky, dolu po dolinách ucupené dedinky a v sirsích kotlinách mestá. V nich zili, lopotili sa l'udia v boji o kazdodenny chlieb. Aby svoj zivot spestrili, vymysíali rozprávky o dobrobyte, skladali piesne, odievali sa do carokrásnych krojov v dúhovo slnecnych farbách. Ved' na grúne a do dolín predsa len zavse zasvietil belasy blankyt a prenikali slnecné lúce, ktoré ich mysel opriadali snami o kráse, lepsom zivote, o láske, o vítaznych bojoch hőrnych chlapcov proti krivde. Z biedy a lopoty vyrastali diela vytvárané l'udskymi rukami, roztúzenymi citmi, ktoré domcom dávali krásu, do kostolov a panskych domov vnásali caro umenia. A takto sa krajina stávala pokladnicou nevídanych krás, ktoré vsak mohli obdivovat' iba nemnohí st'astlivci - páni a cudzinci, zijúci z mozoíov l'udu, ktory sám utlácany, na nich hrdlacil. Ale múdre slová l'udovej poézie a pesniciek padali do zabudnutia, múry starodávnych hradieb nicila ziara slnka rovnako ako zimny mráz a jarné vody, mafby opadávali, farby na obrazoch vzdy viac sediveli, majstrovské vytvory l'udovej architektúry sa rozpadávali, namiesto pestrych krojov si l'udia zacali kupovat' lacnú konfekciu, majstri prestali vyrábat' l'udovy odev, z truhiel starych materi mizli drahocenné vysivky, cipky, cepce a oplecká. Nie div, ze sa ozyvali úzkostlivé hlasy: Príde junák, ktory zachová pamiatku na tento svet krásy? A prisiel. V splne cias. Ked' národu zasvitla sloboda a ked' sa zacal zápas o oslobodenie robotného Fudu. Na úlohy, ktorych sa ujímal, bol sa uz skőr pripravil. A ved'prisiel hen, od susedov a bratov. Vedel