Do Videnia, Bratislava, Nízke Tatry [antikvár]

POSOLSTVO RIEKY Dunaj je s nasim mestom spoje-ny posvätnym putom. Mesto uz odpradávna vyzeralo z hradného vfsku svoju rieku, ktorá práve pri Bratislava pribrzdila dravy prúd a roziiala sa do sirky, aby tu nasli brod ti, CO túzili spoznaf tajomstvá l'avého brehu. Rieka a mesto. Dunaj prinásal do nasej vlasti posolstvá inycti krajín a tajné vodné správy ukladal do nánosov na obidva brehy.Zostáva s nami kazdy den, do ktorého sa prebudíme. Nechystá nám prekvapenia, s ktorymi by sme si nevedeli da( rady, zakazdym ho nájdeme na pővodnom mieste. Ocakáva nase príchody - kradnuté, podvecer-né, a lúci sa s nami na zaciatku briezdenia. A hoci byvame aj neverni, predsa sa k nemu casto vraciame. Posedíme na brehu a divame sa, ako záhadne sa na-vzájom hitajú vodné víry, hádzeme ploské kamienky miadosti cím najdalej po hladine a rátamezabky, ktoré sa topia uprostred rieky. V samote, ktorú nám rieka ponúka, ucíme sa divat', správne rozpoznávat' kontúry dial'ok, rozumiet' vőni.K Dunaju chodievame, ak hl'adáme samotu vo dvoji-ci. Krácame po nábrezí proti prúdu k západu slnka, ktoré sa nám z hladiny odráza do ocí ako zrkadlo v rukách rozsantenych detí. Krácame za sinkom. Poma-ly sa roztápa v rieke a ked zastaneme na mieste, kde sa0breh zlomil jeho posledny lúc, pochopíme, ze tam mőzeme zostaf hoci aj célú noc.Rybári zbalia siete, a ked' sa utisia aj rozhádané cajky a divé kacky na brehu si zasunú zobáky pod osusené kridla, panoráma pred nami nám ponúka neopakova-tel'né chvíle. Neraz nás dojíma, ako sa súmrak dotyka kominov lodí, ako sa rozcesnutá voda triesti o skaly na tisice priehl'adnych gul'őcok. Divame sa, ako pomaly zhasína den, v ktorom si dvaja l'udia chcú rozumief predovsetkym pohl'admi a micaním. Rieka akoby mala carovnú moc. LInaví svaiy kajakára, co sa podvecer prediera zákutiami jej ramien a odhfna konáre jelsiny, aby nazrel do tajomnej vodnej rise. Oviazítelo zomdle-né júlovymi horúcavami, rozhojdá hausbóty", z kto-rych visia udice trpezlivych rybárov, unása vyletné lode a skryje vo svojich hibinách nadsenie detskych hlasov.Aké nel'ahké je ucif sa rozumief rieke. Poznaí jej tok, zákruty, hibku i plytciny, zradné spodné prúdy, hravost1santenie, spupnost i pokoru. Aky magicky je pohl'addo vody; v jej sírke nachádzame hlavny prúd, co strhá-va aj vel'ké bálvány a kotúl'a ich po dne. Prúd oddávna urcuje rieke smer a rieka, nenapodobitel'ny zivel, je pre mesto, ktoré ju od prírody dostalo do daru, nesmier-nym bohatstvom. Ved nie nadarmo si pripomíname, ze rieka pretekajúca mestom je vlastne jeho dusou. Ona je istotou, poslom, po ktorom nám odovzdáva svoje od-kazy liistória, no je i priatel'om, ktory nám podáva ruky a poz^a nás k sebe oddychnut' si. Predovsetkym Je vsak nádejou, ktorej sa iba ucíme rozumiet'.DEVÍN AKO SYMBOL Ten, kto chce, ten sa dlho ne-rozhoduje, ci sa má pridat. Prijíma kazdú z nedel'nych vychádzok ako prílezitost! spoznat' okolie mesta, v ktorom chce a túzi zit. Chodnícky, co cioveka spolocne s desiatkami dalsích obdivovatel'ov prírody rovno z Dúbravky magicky vtahujú hibsie do lesov Devínskej Kobyly, sú vyhfadávanou prílezitosfou, ked vypnete vsetky gombíky unaveného mozgu a rozhodnete sa zblízif so svetom naokolo, ktory ponúka tol'ko podne-tov. Krácame so svojimi náhodnymi známymi po úbocí Kobyly, na mnohych miestach sa skőr predierame pra-lesom ako lesom a rozjímame o tom, preco to robíme. Vysokym obiúkom obídeme kamefiolom, oddychuje-me na kopcekoch, co majú neobycajny názov Brigite a nenapodobitel'ny tvar prezúvajúcicin tiav. Prepichuje-me ocami dial'ku az dovtedy, pokym pre nás krajinu neprebudí z rozprávkového spánku ostré zahúkanie vlaku, rútiaceho sa ako speneny tátos smerom na Prahu.Chvíl'ky zabúdania patria tiez do celku, ktorému ho-voríme zivot. Uprostred prírody zabúdame na ostatny svet a tieto chvíl'ky nám zasa sprostredkúvajú skutocné veci. Napríklad uháríajúci vlak A to sme sa celkom prebudili z tohto skutocného sna, aby sme opat vykro-cili. Vyssie, ponad Devínsku Novú Ves, okolo Sandber-gu az k chrbátu vzpínajúcej sa Devínskej Kobyly. Popo-ludnajsie sinko nás udrie medzi oci, ked si, hfstka najvernejsích, posadáme do malého sedla. V tej chvíli kazdy predovsetkym pocúva vlastny dych a prehlta tikot srdca. Cakáme, pokym sa upokojí, aby nás vzápátí vyrusil jeho naiiehavy tikot. Lezíme ako oddychujúci pastieri, dianami si podopierame tvár a vsetko, na co nám z vysky padnú oci, napina nás príjemnymi po-citmi.