Piesen o Slovensku [antikvár]

Piesen o Slovensku .a kde má clovek vlasí, kde kazdy z nás má ulozenú vlasí? Najskőr to bude v oku. Este akomak nevieme, ze sme, prebúdzame sa mliecnou tmou, este sa nestihneme vybatolif a vyplakaí a uz nám zmúdrejú oci, uz iskierka po iskierke V ociach sa nám zatrbliece mihotavá vlasf. V ociach mámé belasy sum neba, medové slnko prsníka, strapaté kvety na stole, zvedavé okno strasne vysoko, za oknom zeleny stebot stromov, co sa cudne kolísu, a ulice, utekajú kamsi, kde je ustavicny svet. Kde má clovek vlasf? Najviac ju mámé rozlozenú v póroch. Rodny prach pol'nych ciest, úzkych ako vrásky starych materi, pohládzanie prvych jarnych vetrov, rozmrazovanie trávy, sipot otcovej starej kosy, záblesky lietavíc do zrosenej otavy, zálaha vóne akurát natrhanych jabícok je nám v póroch hlboko a vzdycky na dosah. Kde má clovek vlasf? Mámé plnú hlavu svojho domova, na jazyku si rozpúsfame víno materciny, opijame sa vlasfou na vysiní detstva, aby nám potom bola cievou, chlopnou i srdecnou krajinou, aby V nás nikdy, nikdy nevykrvácala, aby myslela v nás, aby sme sa cítili v nej vzdycky ako deti. u mamy. Slovensko, kde si bolo, ked Európa bel'mom pychy nedovidela fa. Slovensko, nedovidelo si na hodokvas prevysokych trónov, na neviditel'nych bohov v ligotavych oltároch, aj tvoj boh bol chudák, nemal ani za priehrstie úFavy, nedovidelo si na pódiá Sorbony, fresky Bénátok,