Rodná zem [antikvár]

SPRVU SME VNÍMALI IBA SVETLA A TONE Potom sa pred nami zjavil zázrak vychádzajúceho sinka. Vóbec sme netusili, co znacítá vel'ká zeravá gul'a, zapadajúca kdesi na konci sveta. Obklopovala nás poloslepota a nevedomost', lebo nase oci iba videli, ale nerozumeli. SInko bolo nasím prvym tajomstvom, prvou túzbou a vyzvou. Neskorsie sme si vsimli aj oblaky, tiahnúce kamsi do hór. Sedávali sme na priedomí ako na morskom brehu a choreli sme od túzby po oblacnych koráboch, po tajomnom oziarenom obzore. Vecer sme zaspávali s nebom nad hlavou. Tam sídül divy král'vetra spolu s ohnivocervenym sarkanom. Tam bol svet piny dobrych i zlych caromocnych bytostí a skoncll sa práve vo chvíli, ked' kapitán Nemo vypiával s nami na óceán. Pochoplli sme, ze svet je obrovská gul'a a malost násho sveta nás natol'ko prekvaplla, ze sme si zacall uvedomovat' svoj tien a svoju samotu. Lode s bielymi plachtami uz nepadali na konci sveta do priepasti, ale plávali okolo zemegule, napinené objavitel'skymi príbehmi, ktoré navzdy ocarili nasu dychtivú obrazotvornost'. Tak sa z nás stali Kolumbovia, hradajúcl svoju pevninu, svoju prisúde-nú zem, svoju vlasf. Mali tam byt' vysoké vrchy, jarné snehy, vodopády, hmly na obzore, lúcne potoky, tiché vysoké hory, úrodné polia pod rozkvitnutymi stromami Celé roky sme s oblakmi plávali sem i tam, az jedného dna sme v otvorenom okne uvideli vzdialené vrchy a celí vzrusení sme volali: Zem na obzore! Uvideli sme a pochopili, ze tá nezrozumiterná ciara na obzore je nasa zem, nasa pevnina. Objavili sme tajomny kút, rozprávkovú rísu, kde zije Krása, l'ahkonohá zena, premenlivá, mnohotvárna a hyrivá, stvorená ztóní, svetla a farieb. Zjavuje sa nám na svietiacom obzore, v snehu a v l'ade, v jarnej dúhe a miáke, v tienohre oblakov a lesa, V letnom prachu i v padajúcej vode, v plynúcich oblakoch i v nehybnych balvanoch, opatrujúcich svoj tisícrocny mach. Póznámé aj jej hlasy, hlasy hmiel, hlasy dazd'a.