Zilina [antikvár]

Detraho nil aliis neque fas est Urbibus, acer quas Vagus irriguus fluminis amne Prae reliquis mihi Solna piacet (TRAJAN)To mesto do ocí mi natrúsilo prvé svetlo, horstvami vykrojené, tónované lesmi, útulné, akoby v nom vsetko vápno na Povazí zlatlo, az z hrdla vykvitol mi nárek smerom k piesni. A vsetko akoby ma obstúpilo hmatom z piatich bokov a vábilo ma do váznej (tak ako Váh je vázny) vody, práve ked' z náveternej strany hustol sepot bukov, z tureckych visní vsak vial úhlavne jak z lodí. V tej chvíli zasiahlo mi pl'úca cosi, co len blúdi, bol to vzduch, smutnejsí, nez vystihnút' viem vdakou, zatial' co na dohl'ad mi stáli októbrové jódy a vinic v kostricke bol rád, jak keby zrúkol. Priestranstvo zo zartu sa uhlo a mőj prvy t'ah bol jasny. Alebo sa to iba pohol vrch a upravil si sedlo a západ zahrmel, jak krása v rannej tiesni, ked' mesto do ocí mi natrúsilo prvé svetlo?Voíaco iné vtedy vyprázdnilo moje zorné pole, akoby zabudnuté vetrom. Ako trojst'aznovy koráb sa mesto v jantárovych vlnách prvej chvíle strácalo, ale opát' zjavovalo v tychto istych horách. Uz námestie v nom prudko trvalo jak srdce,