Francúzska rokoková grafika [antikvár]

18. storocie - cas Swiítovych Guliverovych ciest a Gayovej ?obráckej opery, Montesquieuovych Perzskych listov a Prévostovej Manon Lescaut. Obdobie Voltaira a Rousseaua, Diderota a Lessinga, objavov Linného a Lavoisiera, ale aj Casanovu a kultu zeny. Vláda Ludovítov, Kataríny VelTcej, Márie Terézie, Jozefa II. a Fridrícha II. Storocie ako mozaika skladané z malych revolucnych umeleckych a vedeckych pocinov a vel'kej politickej revolúcie. Desat'rocia naplnené prudkymi zrázkami protichodnych vpiyvov a sil, akymi boli aucokracia a sloboda, cí rokoko a neoklasicizmus, alebo antika a modernizmus. Obdobie, v ktorom sa zavfsilo úsilie pozdvihnúí na najvyssiu úroven cistú ryteckú rec a grafické umenie. Vdaka reprodukc-nym moznostiam graíiky umenie v 18. storocí nastúpilo svoju cestu k najsirsím vrstvám spolocnosti. Práve Francúzsko bolo prvou krajinou, ktorá pre rozvoj grafického umenia vytvorila mimoriadne priaznivé podmienky. Ich korene nachádzame v ume-leckom dedicstve 17. storocia. Je vseobecne známe, ze rytiny a lepty Jacqua Callota, Clauda Gelleého a Rembrandta ovplyvnili rozvoj povodnej grafiky; zrod reprodukcnej grafiky je takisto nemysliteTny bez Rubensa a jeho rytcov, bez antverpskej tlaciarne Plantina-Moreta' a velkych mecénov umenia. priebehu celého 18. storocia sa vo francúzskej g^afickej tvorbe súbezne vyvíjajú dve dominantné línie ryteckého umenia — póvodná a reprodukcná grafika. Óasto sa hovorí o rokoku vo Francúzsku ako o období, ktoré najvácsmi zicilo grafickému umeniu. A je to skutocne tak. Francúzske rytectvo napomohlo rozkvet grafiky aj v ostatnych krajinách Európy, prebúdzalo ich národnú osobitost'. Paríz sa stal vtedy centrom rytcov, ktorí sem prichádzali z mnohych krajín. Vela flámskych a nizozem-skych grafikov sa tu usadilo a svojím ryteckym majstrovstvom pósobilo na v^in a utváranie typickych znakov francúzskej rokokovej granky, ktoré sa coskoro preniesli i do ostatnych krajín a nadobudli tak medzinárodny charakter. Aristokratická spolocnost'v 18. storocí venovala dostatocnú pozornost'tym grafikom, ktorí interpretovali vlastné predstavy, myslienky a pohl'ady na svoju dobu a jej súcasníkov. No rovnako vyzdvihovala aj tych tvorcov, ktorych hlavnou doménou bolo reprodukovanie kresliarskych a maliarskych diel. V Parízi sa vtedy vytvorili najvyznamnejsie kolekcie rytín, rozsírili sa rady slávnych zberatefov a mecénov umenia. Kym v 17. storocí boli este ojedinelym zjavom, teraz uz urcovali módne zameranie umenia, uprednost-novali umelcov, ktorych obdivovali, a predovsetkym usmernovali v^K'in reprodukcnej grafiky. Uz v roku 1727 vysiel sprievodca grafickymi kolekciami od Dézalliera d'Argenville, ktory informoval vtedajsiu spolocnosd o obdivuhodnych rytec-kych zbierkach vo Francúzsku. V Parízi v tom case vychádzalo vel'a kníh zaoberajúcich sa technikami rytia, lebo vedieí správne narábat' rydlom znamenalo tolko, ako hraí na hudobny nástroj alebo písat' básne. Nemozno sa preto cudovat', ze v 18. storocí aj diletanti zatúzili zaoberaf sa tymto umením. Takmer kazdy, kto vtedy patril k francúzskemu kráfovskému dvoru alebo sa pohyboval vo vznesenych salónoch, venoval sa ryteckému umeniu. Diletant-ské hnutie^ bolo dosL silnym vytvarnym odvetvím reprodukcnej grafiky, v ktorom vzniklo vela diel reprodukovanych na dobrej úrovni. Prebudeny záujem spolocnosti o rytectvo vyvolal i túzbu vydávat' nové knihy zaoberajúce sa danou problematikou. Tak v roku 1751 napísal Louis Doissin traktát o pravidlách a postupoch ryteckého umenia a Pernety vo svojom slovníku maliarstva, sochárstva a rytectva z roku 1757 dokonca uvádza jednotlivé termíny, ktoré sa mali v súvislosti s graíickym umením pouzívaí. Vdaka Pernetymu sa rozsírili mnohé dovtedy neznáme slovné spojenia a technické vyrazy. Obidvaja sa zaslúzili o rozvoj odbornych znalostí a o stanovenie základnych kritérií pri posudzovaní grafík. Nasu pozornost' v súvislosti s francúzskym grafickym umením obdobia rokoka teraz sústredíme na zbierku umiestenú v Mirbachovom paláci, patriacu dnes Galérii hlavného mesta SSR Bratislavy. Kolekcia grafík, ktorá paláci tvorí tapetovú vyzdobu stien dvoch reprezentacnych miestností, patrí medzi vyznamné práce reprodukcného umenia 18. storocia. Vybrané medirytiny z tejto zbierky predstavujú vrcholné diela z obdobia rozkvetu parízskej mediryteckej skoly, sú grafikami drobnych majstrov, ktorí v tom Poznámky Vydavateüstvo a tlaciaren pomenovaná podta jej majitetov — Christopka Plantina a Jeana Moreta. Francúzsky knihár Christoph Plantin, ktory sa v roku 1549 usadil v Antverpách, tu zaloiiíslávnu Officine Píantinienne. Po jeho smrti preslo vydavateüstvo a tlaciaren do rúk jeho za(a Jeana Moreta a zostalo vo vlastníctve Moretovej rodiny do roku 1877. O najvacsí rozkvet tohto vydavateistva a tlaciarne sa zaslúzHsyn J. Moreta — Balthazar. On sa stal aj skutocnym !iduchovnym otcom " antverpskej renesancie 17. storocia V oblasti knizneho umenia. Vdaka Balthazarovi Moretovi sa uz kniha zacala pokladat za artefakt — vykrystalizovali sa nâzory na podobu knihy a zacali sa riesit vzfahy jej vytvamej a textovej zlozky. V prebojuvanî tychto novâtorskych myslienok mu veimi pomdhal jeho priateF Rubens spolu so svojimi reprodukcnymi rytcami, z ktorych najvyznam-nejst V oblasti reprodukovania kniznej ilustrácie bol Comelis Galle.