Márie a Magdalény [antikvár]

[ 1 1 [ VOLANIE 1 Raz kazdy pocíti cas tak ostro ako ustipnutie hada. V jedno letné ráno som ho tak pocítil aj ja. Pocítif cas znamená uvedomif si jeho pominutetnosf a s ním pomi-nuteínosí zivota, tú pominutefnosf, na ktorej konci je smrí, najistejsia z istót. Preto kazdy zivy tvor aj v roz-kvete svojich sil cíti, ze kdesi v pozadí jeho zivota cíha smrf, zánik. Tentó pocit nosí v sebe nielen ciovek. ale aj zviera a jeho prejavom je pud sebazáchovy, a to od svoj-ho prvého dychu po posledny. Je skryty v strachu o zivot, ba i V láske k najblizsím a najmá v láske k sebe sa-mému. Preto si zdravy ciovek nikdy neublízi, nikdy ne-siahne na svoj zivot, lebo aj samovrazdu povazuje za vrazdu. Kofkokrát sa defom sníva, ze ich opustili, alebo im zomreli rodicia, preto v strachu o nich a v ziali za ni-mi sa prebudia zo strasného sna so zaslzenou tvárou. Kofkokrát i dospelych morí tentó tryznivy sen. Mne sa to stalo naposledy minulú noc. Zretelne som pocul otcov hlas V telefone: „Matús! Príd, ale hned! Maf fa chce este vidief!" Otcov hlas stíchol, ale opáf som pocul hlas, neviem, odkiar ku mne prichádzal, bol to hlas prechádzajúci do stenania: „Och, bolí ma v prsiach ma kole, tisíc nozov ma kole, reze srdce, piuca, ktosi mi zapcháva ústa, nemözem dychaf, celé telo mi horí, pálava mi vysusila ústa podajte mi pohár vody v hrudi mám vatru zahaste ju pií, dajte mi pííf." Ano, je to ich hlas, je to volanie o pomoc mojej matere, uz ich aj vidím, sú velmi, veími starucká, majú drobnú vráskavú tvár, sú bledá ako smrf, chuducká a lahká ako pierko, ústa majú dopukané a na lícach slabú cerven, ktorá naznacuje, ze je v nich este zivot. Vyskocil som z postele, chytil slúchadlo telefónu, ale V nom sa mi ozval len oznamovací tón, ze linka je volná. Dotackal som sa do kúpelne k umyvadlu, podlozil ústa pod kohútik a pil som namiesto matere, dokiaí mi stude- •I ' ! : I I ¦ ' Ij