O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch [antikvár]

''lili - m' !''I. , 't ,1 r J !l.-r 1; „ r i - ' t.l ' !' I, . l' , i 'l./,,!, M / •%U>\xM ii:!'-, '.i',;,! , : i, 'i l' '' ¦'! ¦ > •'V'''Vl^h'Jft Narodilo sa steniatko „Uz sa stalo! Uz je to tu!" vbehla do Kucerov teta Hana, susedka zo stvrtého domu ponize. Celá zadychcaná, v tvári cervená ani malina, na hlave papierové natácky. Oci sa jej vsak smejú ako hviezdicky. „Co sa stalo, prepánajána?" splasla Kucerovie mama cestom oblepe-nymi rukami, lebo práve miesila na tvarohové buchty. „Co je uz tu?" opytalo sa aj dievcatko, ktoré práve obliekalo bábiku, co vie hovorií aj zmurkaf. Naozaj sa muselo staí cosí velTcé, nezvycajné, lebo pani susedka este chvíl'u lapala dych a az potom sipl'avo vydychla: ,,Uz sa narodilo!" Ani mama, ani dievcatko z toho nezmúdreli. Co sa to vlastne narodilo? Teta Hana videla, ze nerozumejú, nuz dolozila: „No predsa steniatko! Steniatko, co Mirka tak chcela!" Ako dievcatko s vrkócikmi poculo, ze sa narodilo steniatko, nechalo bábiku na hanbu sveta vyzlecenú a hodilo sa mame okolo hrdla: ,,Mamu-lienka, pod'me po moje steniatko!" Susedka si sadla a povedala: ,,Este si ho nemózes vziaí, mózes sa nan iba pozrieí." „Preco, teta?" opytalo sa dievcatko sklamane. „No e§te je len takéto malické," a teta susedka prstami ukázala drobnú hrudku. „A slepé."