Svet slovenskych hor [antikvár]

Od Bratislavy po Zboj, od Moravy po Vihorlat vlní sa prekrásne more vrchov slovenskou krajinou. Pohorie za pohorím dvíha sa od západu i vychodu, az konecne na severnom hranicnom ostrohu zaburáca velTiorami Tatier. Nemozno ich obsiahnuí okom orla z nadoblacnych vysin, ani zmeraf ludskou nohou, hoci by nimi clovek prechádzal cely zivot - nemozno do srdca i pamati ulozit vsetky ich nespocítaterné krásy. Boli tu od praveku, dávno predtym, nez ich vrcholy dostali mená Rozsutec, Sitno, Kriváö; boli opradené bájami predkov, ktorí uz splynuli s rodnou pödou na ich úpátí. Príboj casu iba nepatme zmenil ich tvár odvtedy, co najcudnejsí zo vsetkych tvorov — clovek — zacal do nich vnásat' svoje osudy. Pol'ovník, pastier, rolnik boli prví, ktorí prenikli do hlbokych ciemych hvozdov, bielych skál a na hrebene. Potom sem zamieriU kroky kovokopov, aby vyrvali hlbinám horskych velikánov ich poklady. ?ial, zavialo sem i biedu bojov a vojen. Na neprístupnych skalách rástli panské sídla, najmá hrady, ktoré ludské utrpenie priam magneticky prifahovali. Napriek tomu vsak vrchy otvárali ochrannú náruc vsetkym, ktorí v nich hfadali titociste pred zvol'ou dobyvatel'ov i vlastnych mocipánov. Az potom prisla vlna bádatelov a vedcov, ktorí urcUi vysku, rozlohu, stavbu i vek pohorí, preskúmali faunu i flóru, zmapovali doliny, hrebene i tajomné jaskynné priestory, ukryvajúce v podzemnych temnotách farbisty, cudesne krásny svet cenciáfovych zázrakov. Zo zrúcanín a vykopávok prehovorila vekmi prikrytá minulosí. Kade-tade boli objavené liecivé pramene. Z hlbokej priepasti casu vynárali sa jednotlivé pohoria a zivly v styroch rocnych obdobiach modelovali ich profil. Stárocia ich prikráslili pestrofarebnym zivotom. Tak jestvovali stále, v nemennom mieri vlastnych zákonov. Pramene z vysokych vrchov sa pospájali do potokov a riek, ktoré cestou k moru híbili svoje korytá V kaiíonoch, strziach i rozlahlych otvorenych doUnách. Zvyraznih reliéf krajiny, vydvihh hrebene a vrcholy, a vytvorili prirodzené hranice jednotlivych pohorí. V bUzkosti zivotodarnej vody sa uchytil zivot a pomaly postupoval stárociami coraz vyssie, coraz blizsie k blankytnym vrchom na obzore. Clovek a jeho dielo prerastali prírodu, ktorá mu bola litocisfom i zdrojom obzivy. Siroké cesty, po ktorych náhlivo pulzuje nepokoj modemej doby, prefali a obopáü horské masívy, prasné, polné i lesné cesty a chodnícky prenikli do ich vniitra. PriblízUi krásny svet vrchov na dosah ruky. A varíácie jedinecnych krás boli naozaj nespocítatelné. Príroda nikde inde nehyrila nápadmi tak majstrovsky, nikde nerozdelila a nevypínala príestor tak harmonicky v detailoch i celku ako práve na horách. Nikde sa neopakovala a v obrovskom tvorivom rozmachu vztycila gigantické skalné stíty s rovnakou hravosíou ako jemnú orchideu crievicníka. Sto dolín a kazdá iná, sto vrcholov vzdy s novymi tvárami, husty les na hodiny chódze, a predsa sa v nom kazdy buk vinie inác a kazdá jeho koruna inak ozdobuje oblohu. Obdobie ludskej existencie je krátke, obdobie horskych velikánov bez konca. Zatial co vznikali a rástli osady, mestá a dediny, vládli a zanikaU hrady a panské sídla, kym vel'ké doliny menili a menia svoju tvár novymi rolami, liikami a siefou ciest, zmenili vrchy svoju podobu iba nepatme. Iba po sto ci viac rokoch vymienali svoj zivicou voniaci odev, iba kde-tu odrazil blesk kus vrcholovej skaly, ale profil Rohácov zostal rovnako divy ako labyrint Súlovskych skál; vietor stále hladká tie isté hőlne hrebene Malej i Velkej Fatry a do oceánu mrakov sa nemenne opierajú provy tatranskych konciarov, krizujúcich tak stárocia. Nevycerpatefná fantázia prírody prikráslila lesy, lúky, stráne i strmé skalné steny záhonmi kvetov. Od Jarí do jesene, od úpátí po vrcholy, v hlbokych lesnych tísinách, na preshienych vápencoch, vo vecnom tieni sevemych zrázov, vsadé, vsadé roztvárajií svoje kalichy hviezdy, zvonceky, papucky - nespocetné dókazy pestrého prejavu zivota a krásy. Rodia sa z posledného snehu a iba pod novym sa opáí ukladajú k spánku, niekde v celych zástupoch, inde v osamotenej ojedinelej kráse. Lemujú cesty, ktoré si presliapala zver, i tie, ktoré vybudovala fudská ruka. Necudo, ze clovek, ktory si toto vsetko uvedomil, zacal spájaf svoju túzbu po mieri a pokoji s carovnym svetom horskej prírody. V druhej polovici oseranásteho storocia bol este hlas Jean Jacques Rousseaua, hlásajiiceho návrat k prírode, hlasom volajúcim na pústi, no uz o storocie neskőr stávali sa jeho myslienky coraz